Skip to content

Nie, ktoré zmenilo svet

april 15, 2009

Nie, ktoré zmenilo svet

Pred dvadsiatimi rokmi, skôr než som začal dbať o svoju povesť, zvykol som sa prehrabávať v kontajneroch. V tom čase ste mohli medzi odpadkami natrafiť na gustaviánsky nábytok. Bol starý, a preto zjavne bezcenný. Ponachádzal som všeličo, medzi iným i päťzväzkové dielo. A z neho by som chcel porozprávať jednu zabudnutú epizódu z dejín európskej integrácie.

Plán Jeana Monneta
Šestnásteho júna 1940 sa generál Charles de Gaulle nachádza v londýnskom hoteli Hyde Park. Práve sa holí pred nadchádzajúcou dôležitou schôdzkou. Pred dvoma dňami sa Paríž vzdal bez boja a francúzska vláda sa stiahla do Bordeaux.

Charles de Gaulle je touto vládou vyslaný s poslednou prosbou o pomoc. Mohli by Briti pomôcť pri transporte, v prípade ak by francúzske jednotky museli evakuovať do Alžírska?

Zatiaľ čo Charles de Gaulle dokončuje raňajšiu toaletu, ktosi zaklope na dvere. Dnu sa vrúti istý Jean Monnet. Je nákupcom francúzskej vlády v Londýne a má najčerstvejšie novinky. Muži v Bordeaux stratili v noci zvyšky vôle k boju. Teraz už neprosia Britov o pomoc, ale o povolenie vzdať sa. (Podľa vzájomnej dohody medzi Francúzskom a Spojeným kráľovstvom nesmie žiadna z krajín uzavrieť separátny mier s nepriateľom bez súhlasu druhej strany.) Francúzsko je v rozklade, vraví Jean Monnet, nikto už neverí na možnosť odporu. Ak sa však Francúzsko vzdá, ak poruší solidaritu so svojím spojencom, očakávajú ho v budúcnosti nepríjemné následky. Teraz môže už len veľmi rozhodný krok zabrániť katastrofe. Načo Jean Monnet predloží svoj plán.

Charles de Gaulle počúva. Nepovie toho veľa. Potom sa poberie do Carlton Clubu na obed s Winstonom Churchillom. Predloží mu návrh Jeana Monneta. Zdá sa to bláznivé, ale aj Charles de Gaulle verí, že je to posledná možnosť. Winston Churchill načúva a požiada nato generála, aby ho sprevádzal na Downing Street. Zatiaľ čo má britský kabinet poradu, Charles de Gaulle čaká vonku. Vo svojich pamätiach z vojny – tie som totiž našiel v kontajneri – píše Winston Churchill: ”Vysvetlil som im (vláde), že som spočiatku bol proti tej myšlienke, ale že v tejto kríze nesmieme riskovať, že nás obvinia z nedostatku fantázie.” Približne po dvoch hodinách vyjde Churchill von a oznámi, že vláda Jej Veličenstva sa dohodla, že s okamžitou platnosťou spojí Veľkú Britániu a Francúzsko do jedného štátu. Potrvá to štvrť hodiny, kým preložia dokument do francúzštiny, a o 16.30 h sa Charles de Gaulle vrhne na telefón.

Francúzsky predseda vlády Paul Reynaud si 16. júna 1940 si vypočuje toto: ”V tomto najosudovejšom okamihu dnešnej histórie sa vlády Spojeného kráľovstva a Francúzskej republiky dohodli na tomto vyhlásení o nerozlučiteľnej únii a o svojom nezvratnom rozhodnutí spoločne obraňovať spravodlivosť a slobodu v opozícii voči systému, ktorý odsudzuje ľudstvo na život otrokov či robotov. Obidve vlády vyhlasujú, že Francúzsko a Veľká Británia už nie sú dvoma národmi, ale tvoria francúzsko-britskú úniu. Vytvorenie únie znamená spoločné organizácie pre obranu, zahraničnú politiku a ekonomickú politiku. Každý francúzsky občan okamžite dostane občianstvo Veľkej Británie, každý Brit sa stane občanom Francúzska. Obe krajiny budú spoločne odstraňovať vojnové škody, bez ohľadu na to, kde na ich území sa vyskytnú, a prostriedky oboch sa budú spoločne využívať na tento cieľ.

Počas vojny bude jediný vojnový kabinet a spojené vojenské sily – pozemné, námorné a vzdušné – budú postavené pod jeho velenie. Toto bude fungovať z hociktorého miesta, ktoré sa bude pokladať za vhodné. Oba parlamenty sa formálne zlúčia. Krajiny britského impéria už vytvárajú nové armády. Francúzsko si ponechá svoje pozemné, námorné i vzdušné bojové jednotky. Únia sa obráti na USA, aby posilnili finančné prostriedky pre spojencov a poskytli zvýšenú materiálnu pomoc na spoločnú vec. Únia sa so všetkými silami nasmeruje voči nepriateľskej mocnosti bez ohľadu na to, kde sa boje budú odohrávať. A takto zvíťazíme.”

Na stanici Waterloo

Paul Reynaud si rozžiarený zapisuje. Nie je si istý, či dobre počul, takže Charles de Gaulle mu to musí nadiktovať ešte raz.
Medzitým rozrušený Winston Churchill chodí hore-dolu po Downing Street, hovorí striedavo po francúzsky a anglicky a vysvetľuje, že všetko je možné. Charles de Gaulle sa môže stať náčelníkom generálneho štábu jednotiek spojencov, Paul Reynaud predsedom vlády únie. Hitlerove šance vyhrať vojnu sa zmenšili na nulu.

Potom sa Winston Churchill náhli na stanicu Waterloo na čele najvyššie postavenej britskej delegácie, aká sa kedy vybrala do Francúzska: lídri labouristov a liberálov, všetci traja šéfovia štábov a skupina ministrov. Je pripravený špeciálny vlak do Southamptonu. Plánom je, že už nasledujúci deň na francúzskej pôde vybrúsia detaily a vyhlásia úniu. Je približne šesť hodín popoludní. Od chvíle, čo Jean Monnet zaklopal na dvere v hoteli Hyde Park, uplynulo deväť hodín.

Vlak však nikdy do Southamptonu neodíde. Churchillov tajomník pribehne so správou, že v Bordeaux sa čosi pobabralo. Teraz vieme, čo sa tam povedalo. Vraj takáto únia by ohrozila suverenitu Francúzska. Maršal Pétain by nedal za Veľkú Britániu ani zlámaný groš: spojiť sa s Britániou by bolo akoby uzavrieť manželstvo s mŕtvolou. Iní sa starostili, čo by sa stalo s francúzskymi kolóniami. Nejaký generál si bol istý, že o tri týždne Hitler vykrúti krk Anglicku ako kuraťu. Piaty štátnik nechcel ani počuť o tom, čo nazýval britským poručníctvom: ”Lepšie byť nacistickou provinciou! Aspoň by sme vedeli, na čom sme.”

Paul Reynaud nezískal vládu na svoju stranu. O britskej ponuke ani nehlasujú. Winston Churchill si v pamätiach nekladie servítku pred ústa: Málokedy sa taký veľkorysý návrh stretol s takým nepriateľským prijatím. Predseda vlády prečítal dokument dva razy ministerskej rade. Vrelo ho odporúčal… Rozčúlení ministri, niektorí z nich slávne osobnosti, niektorí bezvýznamné, ale všetci nerozhodní a rozrušení a zoči-voči porážke ohúrení… prekvapenie a podozrievavosť prevládali u väčšiny…

V ten večer, zatiaľ čo sa Winston Churchill vráti na Downing Street, Paul Renaud odstúpi z postu predsedu vlády a maršal Pétain preberie žezlo. O týždeň nato Francúzsko kapituluje. Zvyšok je už známy príbeh.

Nekonečné špekulácie

Človek si nemôže odpustiť myslieť na to, čo by sa bolo stalo, keby muži v Bordeaux boli prišli k inému záveru. Ak by francúzske jednotky, namiesto aby šli do nemeckého zajatia, boli pokračovali v boji na strane spojencov. Bol by Adolf Hitler získal dva roky na vybudovanie svojej moci? Možno by sa neudial holokaust a Berlín, rovnako ako Budapešť, by oslobodili francúzske, a nie sovietske jednotky. Bol by sa postavil Berlínsky múr? Napadlo by Japonsko Pearl Harbour? Ak nie, možno by USA zostali na svojom kontinente. Špekulovať sa dá do nekonečna. Alebo čudovať sa, o čom môže rozhodnúť anglofóbia alebo jednoducho samoľúbosť francúzskeho generála.

Ale môžeme si aj pomyslieť, čo by nastalo, keby francúzska vláda bola akceptovala návrh a druhá svetová vojna by sa skončila inak – možno by ani nebolo prišlo k svetovej vojne – tak by sme ani nevedeli, od akých hrôz by francúzsko-britská únia bola zachránila svet. Ponuka Britov by nebola pôsobila tak odvážne, prezieravo a zodpovedne.

Až keď sa katastrofa prihodí, sme schopní uvidieť, čo jej mohlo zabrániť. Ak sa katastrofa neudeje, málokedy sa nájdu dôvody, aby sme zaregistrovali to, čo jej zabránilo.

Môže to znieť ako hra so slovami. Ale toto cvičenie v čo-by-sa-bolo-stalo, keby – je mienené tak, aby poskytlo útechu. Historka o Churchillovej akcii 16. júna 1940 je o tom, čo Briti nazývajú ”a window of opportunity”. Isté kroky – malé alebo obrovské ako v tomto prípade – sú možné iba v krátkom čase, keď sa otvorí okno v histórii a niečo nepredstaviteľné sa stane možným. Možno patrí k definícii štátnika, že zachytí tieto okamihy a postaví všetko na jednu kartu.

V máji 1940 sa nedalo s Britmi hovoriť o únii s Francúzskom, a o tri týždne nato Francúzsko neexistovalo.
Všeličo naznačuje, že iné ”window of opportunity” sa znovu zatvára. Myslím na projekt Európskej únie. Porovnanie možno pokrivkáva, toto okno bolo predsa otvorené dlho, niekto by povedal, že od roku 1989, iní že od roku 1951. Vyžadovalo to iné schopnosti ako Churchillov tigrí skok. Najviac trpezlivosť a diplomaciu. Ale vyžaduje to štátnikov, takých ako Monnet, de Gaulle, Adenauer, Pompidou, Kohl, Gorbačov, Giscard d’Estaing, Tony Blair. Dokončenie na 12. strane

Okno dejín

Ale predsa len bolo to okno otvorené len na obmedzený čas. Dá sa vymenovať, z čoho pozostávalo: zo spomienky na svetovú vojnu, ktorej sa Winstonovi Churchillovi vtedy nepodarilo zabrániť. Únia európskych štátov bola v roku 1920 načisto nerealistická a môže sa takou stať i roku 2020. O pár rokov bude druhá svetová vojna púhou históriou. Daniel Cohen-Benedit, bojovník na barikádach v roku 1968, jeden z autorov Ústavy Európskej únie, hovorí o rozumových Európanoch, ktorí si vypočítali, že únia je riešenie problémov Európy. Takí Európania budú vždy existovať, kým bude existovať rozum. Tých ostatných, citových Európanov, ku ktorým sa ráta aj sám Cohen-Bendit, je čoraz menej. No práve ich skúsenosti naplnili myšlienku Európskej únie energiou a nádejou. Alebo zúfalstvom. Jedno vieme určite: historické skúsenosti sú neprenosné.

Nedostatok fantázie

Toto znie pochmúrne pre tých, čo snívali o Turecku a severnej Afrike v tom istom parlamente ako Fínsko. Francúzi pred niekoľkými týždňami so zatváraním okna začali. Pravdepodobne sme už väčšinu európskeho projektu videli. Ale práve preto je útechou spomenúť si na poučenie zo 16. júna 1940. A síce – ak by sa únia bola uskutočnila, neboli by sme schopní oceniť ju podľa zásluhy.

Európska únia sa však stala skutkom a práve preto nemyslíme veľmi na to, od akých katastrof nás mohla ochrániť. Nemáme dosť fantázie, aby sme si ich predstavili – podobne ako Reynaudovi ministri v júni 1940 neboli schopní vidieť, aký osud ich bude čakať.

Nechcem rozvíjať katastrofické scenáre, iba ich naznačiť. So znalosťou európskej histórie nie je neprimeranou myšlienka, že rozpad sovietskeho impéria – namiesto sérií zamatových revolúcií – mohol prejsť do dvadsaťročnej balkánskej vojny v trojuholníku Odesa, Riga a Tirana, s deväťdesiatimi miliónmi utečencov v Mníchove, Turku a Bordeaux. Význam sna o Európe v tejto časti sveta – ako protiváha k nacionalistickému populizmu – je neoceniteľný. Únia znamená jedinečný úspech. Nevyzerá to tak dobre zo Štokholmu alebo z Paríža, ale o to lepšie z Casablanky, Ankary a Kyjeva. Ak by ktosi pred dvadsiatimi rokmi povedal, že Maďari budú rozhodovať o francúzskej poľnohospodárskej politike – zatiaľ čo Rusko nebude môcť diktovať ani Ukrajine – boli by ho pokladali za šialenca.

Záchrana ukrajinskej demokracie sa zaráta k najväčším okamihom Európskej únie. Ak to bude mať tie následky, ako to vyzerá, že bude mať koniec imperializmu v Európe – aj vo Švédsku sa o sto rokov bude myslieť na úniu vďačne. Nech sa to skončí s Návrhom Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu akokoľvek, fakt, že vôbec bola napísaná v našom čase – a v podobe, v akej sa napísala – dokazuje, že aj nepredstaviteľné je z času na čas možné. Chystám sa dať tú paperbackovú knižku zviazať do koženého zväzku. Možno ju o štyridsať rokov nájde v kontajneri na St. Eriksgatan niekto, kto bude prednášať o veľkých dňoch dávnej Európy. Alebo sa predá v antikvariáte za drahé peniaze ako unikátne prvé vydanie z tridsiatich siedmich?

Zo švédčiny preložila Teodora Handzová-Chmelová.

Maciej Zaremba (1951) novinár. Narodil sa v Poznani, od roku 1969 žije v Štokholme. Je redaktorom denníka Dagens Nyheter. Je autorom niekoľkých esejistických kníh, najväčšiu pozornosť však vzbudila kniha De rena och de andra (Čistí a tí druhí) o nútených sterilizáciách v rokoch 1937 – 1976 vo Švédsku.

MACIEJ ZAREMBA

[25. 6. 2005]

Annonser
No comments yet

Kommentera

Vänligen logga in med någon av dessa metoder för att lägga till din kommentar:

WordPress.com Logo

Du kommenterar med ditt WordPress.com-konto. Logga ut / Ändra )

Twitter-bild

Du kommenterar med ditt Twitter-konto. Logga ut / Ändra )

Facebook-foto

Du kommenterar med ditt Facebook-konto. Logga ut / Ändra )

Google+ photo

Du kommenterar med ditt Google+-konto. Logga ut / Ändra )

Ansluter till %s

%d bloggare gillar detta: